Cesta do Himalájí - deň siedmy - Zas sme niekde poblúdili

16.4. Tál - Chamé

ACT - Annapurna circuit trek

     Ráno vystrelím z postele hneď ako zazvoní budík, chcem si dať ešte telefón do nabíjačky pred raňajkami, aby vydržal celý deň fotenia a ja si idem dať raňajky, aby som vydržal celý deň chodenia. Dnes nás čaká náročnejší deň ako včera, tak si dohadujeme nové pravidlá s vysielačkou, aby ma chalani niekde nestratili a ja náhodou zas neostal niekde bez vody. Dohodli sme sa, že ak sa neuvidíme, tak si voláme každú hodinu.

     Vyplácame ubytko a stravu(cca 15eur), domáci sú veľmi vďační, aj za malé zaokrúhlenie ceny nahor. Opúšťame malebnú dedinku Tál a vydávame sa na cestu do Chamé. Dnes sa máme v pláne držať turisticky značenej trasy, aby sme si už tak náročný deň, ktorý nás čaká neskomplikovali ako včera.

     Po pár kilometroch už rozmýšľame či to nebola chyba, chodník ide stále hore-dole a my sme už po chvíľke nastúpali 600 výškových metrov, jediná výhoda tejto cesty je, že sa drží v tieni a na nás nepripeká slnko, sme vo výške viac ako dve tisíc metrov a je tu stále okolo 30 stupňov. V tieni sa nám darilo držať asi do obeda a počas kráčania sme poctivo dodržiavali pitný režim, museli sme, začali sme aj s kontrolou malej potreby, aby si naše telá nezačali zadržiavať vodu. To by bolo nebezpečné.

     Na obedňajšiu prestávku nám Miško s Tomášom našli krásne miesto kúsok od chodníka. Bolo to zátišie v lesíku, miesta na sedenia boli celkom pohodlné ako schodíky, vytiahli plynový varič a pustili sa do varenia kávy a čaju, ja som si dal úžasnú domácu slaninku, ktorú mi na cestu podaroval môj braček, po zabíjačke v Poltári, bola výborná. Slaninka na turistike je pre mňa nevyhnutnosť a nie som jediný, v tom čase bol na Annapurne Peťo Hámor a mal so sebou 20 kilogramov slaniny, ale moja bola lepšia :-D.

     Po asi polhodine ako v práci, končíme prestávku, máme za sebou už 12 kilometrov, myslíme si, že sme za polovicou dnešnej cesty, podľa mapy sme mali prejsť 22 kilometrov. Plný entuziazmu pokračujeme v ceste. Entuziazmus nám však nedodáva potrebnej fyzickej sily, teda mne s Vilkom. Prichádzame na rázcestie, kde sa ja s Vilom odpájame od Miška s Tomášom, oni idú po turistickej, ktorá vyzerá náročnejšie a my po normálnej ceste. Prichádza čas na test spojenia s vysielačkami, spojenie je dobré, pri komunikácii používame hlášky ako vo filmoch "končím a prepínam". Turistická však bola nádherná a keď nám chalani ukázali fotky aj sme trochu ľutovali, že sme sa nepremohli a nešli tiež. Môžete posúdiť.

     Po ceste okolo tretej vchádzame do dedinky Dunge, začína nám pršať a miestni keď nás vidia nám hneď núkajú ubytovanie. S Vilom im tvrdíme, že my dnes pokračujeme do Chamé, ich prekvapené pohľady a neveriacke krútenie hlavou nás trochu zneistia. Skontrolujeme mapu a zisťujeme, že do nášho cieľa nám ostáva ešte 12 kilometrov, dochádza nám, že tento deň bude náročnejší ako sme čakali a my sme znovu niekde zle odbočili a urobili pár kilometrov navyše.

    Prechádzame dedinkami a sem tam spoza rohu na nás vykukuje Manaslu, jedna z prvých osemtisícoviek , ktorú v živote vidím. Cestou do dediny Thonche vidíme aj prvé zasnežené štíty mocných Himalájí.

     Príjemné pocity z toho, že vidíme konečne najvyššie veľhory sveta, prekrýva pocit toho, že za chvíľu by malo zapadať slnko, rozumej 3 hodiny a my máme ešte deväť kilometrov do cieľa. Kráčame už vo výške cez 2500 m.n.m. kyslíku už začína byť dýchateľne menej a 21 kilometrov v nohách, aby toho nebolo dosť, zatiahlo sa a všade okolo nás, začína hrmieť, miestami aj prší, je to však len letný dáždik. To čo však vidíme pred sebou vyzerá oveľa horšie a to nám asi dodáva sily a Vilom sa rozbiehame do celkom slušného tempa, Tomáš s Miškom sú asi dva kilometre pred nami.

     Do dediny Chamé prichádzajú asi polhodinku pred nami a preberajú rolu vyjednávačov, vybavili ubytko, vodu aj teplú sprchu, všetko excelentne. Ja s Vilom prichádzame do Chamé z posledných síl asi polhodiny pred západom slnka. Bol to náročný deň prešli sme 29 kilometrov a nastúpali 1600 výškových metrov.

     Na izbe len zhadzujeme tašky a hneď ležíme v posteli, aj presun do sprchy je pre mňa dnes náročný, musím zísť jedno poschodie dolu, "au au", stonám na každom schode, ale kým je taká možnosť, tak sa sprchujeme a perieme veci každý večer.

     Čistučký prichádzam za chalanmi do jedálne, aby sme si dali večeru, okrem nás sú tu 2 chalani z Izraela a 2 z Nemecka, prakticky všetci si dávame na večeru tradičné Nepálske jedlo "Dal Bhat" jeho výhodou je, že vám nakladajú dovtedy kým nepoviete, že máte dosť. Zaujímavosťou tejto večere nebolo jedlo, ale čo prišlo po ňom. Rodina, ktorá sa starala o toto ubytovanie, počkala kým sme sa všetci najedli, usadili sa k stolu a čo sa zvýšilo v hrncoch si dali na večeru oni.

     Rozmýšľam čo by sa dialo, keby sme zjedli viac, dovarili by si? Alebo by si povedali, tak dnes toľko jesť nepotrebujem ....

     S týmito myšlienkami a boľavým telom, idem do postele. Pri večeri ma boleli ruky tak, že som v nich ledva udržal lyžicu na jedenie a rameno som neohol do pravého uhla, ale potom mi to bolo tak trochu jedno .... 

     Na dobrú noc ešte vitamíny na lepšiu regeneráciu. Dnes už spíme vo výške 2700 m.n.m. skoro 50 metrov nad Gerlachovským štítom 😊.