Cesta do Himalájí - deň štvrtý, konečne v Káthmandu

Káthmandu 13.4. 2019

     Máme za sebou ďalšiu prebdenú noc na letisku, ale únavu nám vynahrádza krásny východ slnka ponad oblaky, ktorý máme to šťastie sledovať ešte v lietadle. Takéto privítanie sme ani nečakali. Končene sme pristáli na letisku Tribhuvan v Káthmandu, na to, že to je hlavné letisko celej krajiny, prekvapuje ma aké je malé.

     Na to, aby sme sa dostali do krajiny si potrebujeme vybaviť víza, postup je celkom jednoduchý musíme vyplniť formulár, ktorý sa nachádza v príletovej hale, mať dve fotky a 38€, za to sa dajú zakúpiť víza na 30 dní. Po vybavení formalít môžeme opustiť letisko, kde nás mal čakať taxík a odviesť priamo na hostel, neprišiel .... nevadí berieme iný za 8€ a ten nás berie až skoro k hostelu kde máme byť ubytovaní volá sa Trekkers home v centre mesta. Kultúrny šok prichádza už pri ceste na hotel, premávka je šialená sedím vpredu, mám síce najviac miesta na nohy, ale takto som sa v aute ešte nebál (počas ďalších dní tento strach niekoľko krát prekonám).

     Taxík nás vyhodil kúsok od hostela, zapíname mapy a ideme na miesto nášho ubytovania (neviem ako sa dalo niekedy fungovať bez smartfónov). Po chvíľke sme ho našli, pri ubytovaní nás odchytí vedúci ubytovacej časti, usmieva sa toľko až je nám to všetkým nepríjemné, chce nám vybaviť sprievodcu na našu cestu a podobne, pekne sa mu poďakujeme, že nám neprišiel ani ten taxík čo nám objednal a vysvetlíme mu, že ideme bez sprievodcu.

    Dostávame sa našu izbu, okná sú viac menej provizórne, ale nám to momentálne stačí, máme tu sprchu s teplou vodou a vcelku pohodlné postele. Dávame rýchlu sprchu a ideme do mesta, potrebujeme vybrať peniaze, dokúpiť paličky, plynový varič a bomby, nakoľko sterilizačné pero ostalo v aute. Neboli by sme to my, keby nás nejaký problém nestretol aj pri tak jednoduchej činnosti ako vyberanie peňazí z bankomatu. Našli sme miesto kde boli hneď tri vedľa seba a strážila ich aj polícia. Hľadali sme aj taký, ktorý nám dá najviac nepálskych rupií naraz, chceli sme vybrať okolo 40 000, to je okolo 300€, aby sme mali dosť až do konca výletu. Samozrejme, že by sme to neboli my, keby nás nestretol problém aj pri takejto jednoduchej činnosti. Prvý vyberá Tomáš, všetko v poriadku, ide Vilo a zrazu bankomat začal štrajkovať, nedal mu nič. "Píp" prišla sms, peniažky z účtu odišli.

     Ja z Miškom už vyberáme z iného a bez problémov peniažky máme. Vilo zatiaľ išiel za policajtom, ktorý bol pred vchodom vysvetľuje mu čo sa stalo, vďaka bohu nám vie pomôcť ide s nami k pobočke banky, kde Vilo podáva žiadosť o vrátenie peňazí. Mali sme šťastie v nešťastí, že tam bol policajt, vedel po anglicky a pomohol nám. Máme peniažky a ideme na nákupy, pri nákupoch treba tvrdo zjednávať 😊 všetko sme nakúpili za pár drobných. Upozorňujem, ale neboli to kvalitné veci, ak vám niekto povie choďte do Nepálu a tam si nakúpite lacné značkové veci, neverte mu sú to šmejdy ako delo. Kvalitné veci stoja toľko čo u nás.

     Dnes sme mali v pláne ešte vybaviť povolenia TIMS a ACAP, ktoré potrebujeme na vstup do oblasti Anapurien a trekovanie všeobecne, dozvedáme sa však, že tu je dnes nový rok a všetky úrady sú zavreté. Len pre zaujímavosť tu je rok 2076.

     Keďže je len obed ideme sa prejsť do mesta a po pamiatkach, vyhral Monkey Temple a Durbar Square. Po ceste k Monkey Teple sa zastavujeme na obed, dávame si tradičné jedlo "Momo" alias pirohy. K nemu pivko Everest,ktoré je drahšie ako jedlo, celý obed nás vyjde asi na 8€. Pokračujeme k Monkey Temple, kde vedú dlhé schody až na vrchol, tesne pred koncom odkláňajú zahraničných turistov a pýtajú vstupné cca 400 rupií (3€) dobre vymyslené, už keď si to vyšliapeš tak to zaplatíš. Fotky vám o tomto mieste povedia viac ako ja 😊

     Po návšteve Monkey temple sa nám už toľko nechce chodiť, tak berieme taxík na Durbar Square. Taxík nás doviezol ku bráne kde chcú od nás vstupné, ktoré sa nám zdá prehnané a nechceme ho zaplatiť. Ideme to skúsiť obísť či sa nebude dať dostať na neho zadarmo, po ceste si vravíme, že to vstupné vyberajú na obnovu námestia po zemetrasení, keby si vypýtali 5€ dali by sme im, ale platiť skoro 30€ na osobu sa nám zdalo veľa.

     Máme šťastie z druhej strany je námestie voľné prístupné, máme šťastie vidieť toto nádherné námestie. Po príchode sa pri jednej budove zhromažďuje veľký dav ľudí s telefónmi, v tej chvíli vôbec netušíme čo sa deje, ale prichádzame ako slepé kura k zrnu na jedno z najlepších miest v čase keď sa verejnosti ukáže živá bohyňa Kumári. Po námestí je celá procesia a ľudia sa idú zblázniť, my odchádzame a ideme sa prejsť cez námestie k nášmu ubytovaniu. Počas prechádzky máme zmiešané pocity, na jednej strane vidno nádhernú architektúru, ktorá je zničená zemetrasením, chudobu a bordel, aký nemám ani ja v izbe 😊

     Prichádzame na hostel, zmorení po dlhej prechádzke a prebdenej noci prakticky hneď zaspávame .... ale iba na cca 2 hodinky, nie tento deň ešte nekončí. Kedže dnes sú oslavy nového roku, opúšťame ubytovanie a namiesto spánku volíme večeru a prechádzku mestom. Sme prekvapení, kde sa tu berie toľko ľudí je problém chodiť medzi nimi, ale vyzerá to ako u nás, všetci sú mierne v podnapitom stave, každú chvíľu sa nás niekto pýta či si nedáme trávu a podobne .... ako si tak ideme mestom zrazu začujeme dobrú rokovú muzičku a vieme kde zakotvíme na jedno pivko, možno dva.

     V podniku hraje živá hudba a sú perfektní hrajú také vypalovačky, že ja z Vilom si ideme zaskákať. Jednu vec som, ale asi nespomenul, od kedy sme prišli do Káthmandu vidíme veľké množstvo párov rovnakého pohlavia (hlavne mužského). Popri tom poskakovaní sa na mňa lepí miestny típek, nejde sa mi ho moc zbaviť, ale prichádza mi Vilo na pomoc a vysvetľuje mu, že ja som tu s ním :-D uff odľahlo mi a idem po pivo, trochu ešte poskakujeme a koncert končí okolo polnoci, všetci 4 ideme na hostel, kde už naladení pivkom otvárame ešte tatranský čaj, aby sa nám lepšie spalo, veď zajtra nás čaká dlhý deň.